Listy z onoho sveta
Neviem, ako sa píšu úvody, ale mohlo by to byť čosi ako jedna-dve pesničky od predkapely. Aj tak každý čaká na hlavnú hviezdu večera. Nebudem to teda naťahovať; kým si všetci posadáte, kým stíchne hľadisko, poviem vám jeden príbeh.
Mal som vtedy nejakých trinásť, možno štrnásť rokov. Stál som pred samoobsluhou na Dulovom námestí (v tých časoch Námestie Ľudových milícií) v dlhočiznom rade pred okienkom s výkupom
prázdnych fliaš. Dostatočne znechutený, otrávený, unudený, na tvári prvé vyrážky, veď to poznáte. Po nekonečnom čakaní som napokon postúpil k okienku a začal vykladať fľaše. Odrazu chlap, ktorý
už dlhšie postával obďaleč obrátený chrbtom, urobil posledný veľký záklon – dopil kofolu alebo nejakú malinovku, obrátil sa a s prázdnou fľaškou pristúpil ku mne. Všetci okolo ožili. Bol to Július Satinský.
Ľudia sa začali nahlúplo usmievať, ale on celkom vážne spustil, že sa nemieni pre jednu fľašu postaviť na koniec radu, že ju dá mne a ja nech mu dám korunu. Zalovil som vo vreckách, ale drobné som nemal, a on mi zasa nemal vydať. Akýsi pán zozadu sa naklonil, pohadzujúc mincou, s výrazom hlbokého pochopenia situácie a miernym rumencom na tvári začal teatrálne strkať tú korunu Satinskému do ruky: „Maestro, berte!“ Po chvíľke dohadovania, s pribúdajúcimi divákmi, keď to už začínalo pripomínať čechovovskú jednoaktovku, Satinský rozhodol: Vezme korunu od toho pána, ale – keď ja budem pri pokladnici a rozmením peniaze, musím ju pánovi zasa vrátiť, kvôli spravodlivosti. Poďakoval sa... a odišiel.
Prečo to celé hovorím? Nuž preto, lebo Satinský bol už dávno preč, ale medzi ľuďmi vzniklo čosi ako spojenie. Očami sme sa potom v obchode navzájom pozorovali, usmievali, dokonca pri odchádzaní zdravili. Vzniklo akési sprisahanectvo medzi tými, ktorí boli „pri tom“. Aj ten preochotný pán ma naoko prísne – kvôli spravodlivosti – spoza regálov sledoval, aby som mu nebodaj s tou korunou neufujazdil.
Satinský mal vzácny dar: dokázal šíriť okolo seba pocit, že patrí práve vám. Možno aj preto sa po jeho smrti vyrojilo tisícpäťstošesťdesiatdva Julových najlepších kamarátov. A každý má dodnes pocit, že práve on ho poznal najlepšie...
Aký teda vlastne bol? Bohatier s vypnutou hruďou a košatým vystupovaním? Elegán s fičúrskym úsmevom sobášneho podvodníka? Intelektuál, ktorý svojím záberom zlikvidoval posledné zvyšky vášho sebavedomia? Občan zemegule? Slovák, Človák? Nezbedné chlapčisko s prakom vo vrecku, alebo múdry kmeť, ktorý sa vie stíšiť, keď pozoruje svet? Čítajte... Jedno je však isté. Nikto nikdy nenahliadne na dno umelcovej duše. Tam, kdesi v suteréne, za poslednými dverami vyviera prameň, o ktorom vieme iba toľko, že smeruje k nám. Dvere sú zamknuté, kľúč sa stratil.
Svetozár Ilavský
Ľudia sa začali nahlúplo usmievať, ale on celkom vážne spustil, že sa nemieni pre jednu fľašu postaviť na koniec radu, že ju dá mne a ja nech mu dám korunu. Zalovil som vo vreckách, ale drobné som nemal, a on mi zasa nemal vydať. Akýsi pán zozadu sa naklonil, pohadzujúc mincou, s výrazom hlbokého pochopenia situácie a miernym rumencom na tvári začal teatrálne strkať tú korunu Satinskému do ruky: „Maestro, berte!“ Po chvíľke dohadovania, s pribúdajúcimi divákmi, keď to už začínalo pripomínať čechovovskú jednoaktovku, Satinský rozhodol: Vezme korunu od toho pána, ale – keď ja budem pri pokladnici a rozmením peniaze, musím ju pánovi zasa vrátiť, kvôli spravodlivosti. Poďakoval sa... a odišiel.
Prečo to celé hovorím? Nuž preto, lebo Satinský bol už dávno preč, ale medzi ľuďmi vzniklo čosi ako spojenie. Očami sme sa potom v obchode navzájom pozorovali, usmievali, dokonca pri odchádzaní zdravili. Vzniklo akési sprisahanectvo medzi tými, ktorí boli „pri tom“. Aj ten preochotný pán ma naoko prísne – kvôli spravodlivosti – spoza regálov sledoval, aby som mu nebodaj s tou korunou neufujazdil.
Satinský mal vzácny dar: dokázal šíriť okolo seba pocit, že patrí práve vám. Možno aj preto sa po jeho smrti vyrojilo tisícpäťstošesťdesiatdva Julových najlepších kamarátov. A každý má dodnes pocit, že práve on ho poznal najlepšie...
Aký teda vlastne bol? Bohatier s vypnutou hruďou a košatým vystupovaním? Elegán s fičúrskym úsmevom sobášneho podvodníka? Intelektuál, ktorý svojím záberom zlikvidoval posledné zvyšky vášho sebavedomia? Občan zemegule? Slovák, Človák? Nezbedné chlapčisko s prakom vo vrecku, alebo múdry kmeť, ktorý sa vie stíšiť, keď pozoruje svet? Čítajte... Jedno je však isté. Nikto nikdy nenahliadne na dno umelcovej duše. Tam, kdesi v suteréne, za poslednými dverami vyviera prameň, o ktorom vieme iba toľko, že smeruje k nám. Dvere sú zamknuté, kľúč sa stratil.
Svetozár Ilavský
